Taliansko …. náš druhý domov!
A zas sme tu!! A hej na tom istom mieste. A varím tu !! Bože to je ale des (smiech). A áno na začiatku sme si hovorili, že je načase sa pozrieť aj niekde inde. Ale viete čo ? O rok tu pôjdeme zas !
Blúdime asi 20 minút po Caorle a snažíme sa niekde zaparkovať. Ideme sa už asi desiaty krát vrátiť na to isté miesto a potom to balíme a ideme naspäť do rezortu. Nič! Proste sa tu večer nedá zaparkovať. A v tom nám máva z balkóna (jedného z tých domčekov, kde máte pocit, že už nikto nebýva) nejaká babka (úprimne na Talianku je slovo babka podľa mňa urážka ale žiadne ma momentálne nenapadá). Na prvý pohľad vidieť, že je to „pravá“ Talianka, ktorá zažila túto krajinu v jej najväčšej sláve. Máva a ukazuje nám aby sme šli cez dva zákazy v jazdu na parkovacie miesto vyhradené pre domácich. Síce sme váhali ale nakoniec sme tam zaparkovali. Peťo vystúpil z auta a mal v pláne sa jej spýtať či tam môžeme parkovať. Ja som sa mu snažila povedať, že ta pani nebude vedieť po anglicky !! Ale, nedal si povedať. A tak sedím v aute a pozerám na môjho manžela ako rozhadzuje rukami hore k balkónu na starú dámu (áno toto je to slovo čo sa k nej hodí, stará dáma a nie babka). Pani z balkóna sa vykláňa a poriadne rozhadzuje rukami. Jej spevavú taliančinu počujem až sem a ja sa usmejem. V podstate to vyzerá nejak takto: Ó Roooomeo …. Rooomeo, prečo si len Rooomeo … Môj manžel sa zasmeje (ako keby boli starí známi a rozhadzuje rukami tiež ….. prečo si len Capulettiova ….) a ja sa v aute smejem. V skutočnosti sa ale pani rozčuľuje prečo nevie po taliansky (smiech). Ale rukami nohami sa dohovorili, teda dúfam, že sme ju správne pochopili (smiech). Vraj, no carabinieri a to parkovisko je jej a ona nám tam dovolí parkovať. A bude sedieť na balkóne a nech sa už nestrachujeme, lebo to miesto jej jej (hrdej pravej Talianky, ktorá nám udeľuje výsadu parkovať na jej mieste). Usmievam sa na ňu a ľutujem, že s nami nie je moja sestra. Kebyže áno. Určite skončíme u nej doma. Ona nám otvorí víno, natrhá chlieb s paradajkami a olivovým olejom. A bude to to najlepšie jedlo aké sme kedy jedli. Keď sme sa vracali o desiatej večer k autu, pani nám mávala z balkónu a ja som jej „graciovala“ čo mi hrdlo ráčilo. Pretože som jej bola vďačná. Keby nebolo jej vrátili by sme sa do rezortu a nezažili nádherné vysvietene Caorle. Mína ktorý žongloval a jazdil na bicykli po lane. Nepoštípalo ma sto komárov, nepočúvala šum mora s Taliansku hudbu …
Takže ak je niekomu čudné, že sa tam chceme vrátiť aj šiesty krát. Tak pre toto. Pre to, že sme tam ako doma. A apropo môj muž sa chce vraj začať učiť po taliansky. Asi si chce pokecať s novou známou.
Pekný deň. Vaša Miška