Tritisíctristopäťdesiat kilometrov dobrodružstva.

Tritisíctristopäťdesiat kilometrov. Presne toľko kilometrov sme prešli v Toskánsku. Keď sme sa na našu dobrodružnú túr vybrali, veľa z Vás mi písalo, či ideme aj s Pepem. No jasné, že hej ! Veď kde by sme my bez neho šli (smiech). Plán bol jasný! A to, žiadny plán nie je (smiech). Uvidíme ako sa nám bude chcieť, čo sa nám bude chcieť a koľko toho náš najmladší člen posádky dá. Ocino chcel byť pri mori, mamina pobehať všetky staré mestá a Pepe hrať minigolf. Nepýtajte sa, kto musel robiť najviac ústupkov. Lebo to je ten chudák, čo píše tento článok (smiech). A ak by ste sa ma teraz, keď už sedím doma za PC a pijem teplý čas, spýtali či sa dá s dieťaťom cestovať. Tak jednoznačne poviem: „JASNÉ DÁ“! Dobre, možno to nie je také ako keď pozeráte spomalený film v telke s hudbou v pozadí a všade smiech a kopec dobrodružstiev. Ale ono je to možno ešte lepšie. Dobre, pár krát sme sa s mužom skoro zaškrtili, keď sme hľadali ubytovanie (smiech). Nestihla som kúpiť nádherne taniere na stenu v Siene, lebo sme museli zháňať poštovú schránku, aby mohol Pepe poslať pohľadnicu kamarátovi a zabudli sme zastať v oblasti, kde sa dá kúpiť výborné toskánske vínko lebo sme riešili kde pôjde mladý pán na WC (smiech). Áno, muž Vám bude liezť na nery, vy budete liezť na nervy jemu a dieťa bude večne nespokojné. Ale!! Budú Vám liezť na nervy v Toskánsku. Nie doma pri sporáku s vysávačom v ruke. Budete pri tom nasávať atmosféru v Pise a hrať sa v budove ich univerzity, že ste rytieri tajného rádu. Nachodíte milión schodov a budete jesť tu najlepšiu pizzu v Siene. Každý deň si dáte za odmenu super zmrzku a večer si doprajete aperol spric. Budete zaspávať s otvoreným oknom v centre mesta a vychutnávať ruch talianskych ulíc (teda ak nerátam toho paka, čo začal v Siene o pol noci bubnovať vojnový pochod alebo čo to bolo (smiech)) . Verte mi za 5 minúť zabudnete, že vás vôbec niekto naštval.

Bol to super rodinný výlet. Toskánske cesty sú sen. Naozaj. Najkrajšie spomienky mám na cestu zo Sieny do Pisy. Tá cesta bola ako z rozprávky. Pepe vymenil Spievankovo a Mira Jaroša za IMT Smile a k tomu všade dookola ta príroda a tie domyyyyyyyy . . . Úzke cestičky kde sme asi hodinu nestretli žiadne auto a pri každom dome som mala pocit, že sa mi zastavilo srdce a on vám bol ďalej ešte krajší. Ľudia oberali hrozno a ja som mala chuť za nimi prísť a spýtať sa či môžem u nich zostať bývať. „Dobrý deň som jedna imperfecta z Martina a milujem Váš dom. Uvarím, operiem, upracem a aj to hrozno Vám budem pomáhať oberať … “

Pekný deň, Vaša Miška.

 

 

Taliansko …. náš druhý domov!

A zas sme tu!! A hej  na tom istom mieste. A varím tu !! Bože to je ale des (smiech). A áno na začiatku sme si hovorili, že je načase sa pozrieť aj niekde inde. Ale viete čo ?  O rok tu pôjdeme zas !

Blúdime asi 20 minút po Caorle a snažíme sa niekde zaparkovať. Ideme sa už asi desiaty krát vrátiť na to isté miesto a potom to balíme a ideme naspäť do rezortu. Nič! Proste sa tu večer nedá zaparkovať. A v tom nám máva z balkóna (jedného z tých domčekov, kde máte pocit, že už nikto nebýva) nejaká babka (úprimne na Talianku je slovo babka podľa mňa urážka ale žiadne ma momentálne nenapadá). Na prvý pohľad vidieť, že je to „pravá“ Talianka, ktorá zažila túto krajinu v jej najväčšej sláve. Máva a ukazuje nám aby sme šli cez dva zákazy v jazdu na parkovacie miesto vyhradené pre domácich. Síce sme váhali ale nakoniec sme tam zaparkovali.  Peťo vystúpil z auta a mal v pláne sa jej spýtať či tam môžeme parkovať. Ja som sa mu snažila povedať, že ta pani nebude vedieť po anglicky !! Ale, nedal si povedať. A tak sedím v aute a pozerám na môjho manžela ako rozhadzuje rukami hore k balkónu na starú dámu (áno toto je to slovo čo sa k nej hodí, stará dáma a nie babka). Pani z balkóna sa vykláňa a poriadne rozhadzuje rukami. Jej spevavú taliančinu počujem až sem a ja sa usmejem. V podstate to vyzerá nejak takto: Ó Roooomeo  …. Rooomeo, prečo si len Rooomeo … Môj manžel sa zasmeje (ako keby boli starí známi a rozhadzuje rukami tiež ….. prečo si len Capulettiova ….) a ja sa v aute smejem. V skutočnosti sa ale pani rozčuľuje prečo nevie po taliansky (smiech). Ale rukami nohami sa dohovorili, teda dúfam, že sme ju správne pochopili (smiech). Vraj, no carabinieri a  to parkovisko je jej a ona nám tam dovolí parkovať. A bude sedieť na balkóne a nech sa už nestrachujeme, lebo to miesto jej jej (hrdej pravej Talianky, ktorá nám udeľuje výsadu parkovať na jej mieste). Usmievam sa na ňu a ľutujem, že s nami nie je moja sestra. Kebyže áno. Určite skončíme u nej doma. Ona nám otvorí víno, natrhá chlieb s paradajkami a olivovým olejom. A bude to to najlepšie jedlo aké sme kedy jedli. Keď sme sa vracali o desiatej večer k autu, pani  nám mávala z balkónu a ja som jej „graciovala“ čo mi hrdlo ráčilo. Pretože som jej bola vďačná. Keby nebolo jej vrátili by sme sa do rezortu a nezažili nádherné vysvietene Caorle. Mína ktorý žongloval a jazdil na bicykli po lane. Nepoštípalo ma sto komárov, nepočúvala šum mora s Taliansku hudbu …

Takže ak je niekomu čudné, že sa tam chceme vrátiť aj šiesty krát. Tak pre toto. Pre to, že sme tam ako doma. A apropo môj muž sa chce vraj začať učiť po taliansky. Asi si chce pokecať s novou známou.

Pekný deň. Vaša Miška

A tieto super krásne šaty mi ušila moja šikovná maminka .

#sPepemNaCestách …

Nechápem ako môžem byť po ôsmich hodinách sedenia na zadku taká hotová. Posledné dve hodiny v aute sme si predstavovali ako sa hodíme v Rakúsku do bazéna a Pepe sa trošku „vybije“. Pretože: „už sme tam“ vetu, pozná asi každý rodič (smiech). To plávanie ale ostalo len pri predstavách nakoľko v našom hotely (mimochodom vhodnom pre deti), nepúšťajú deti do bazénu aby nerušili hostí hotela …  Ale! Mohli sme vonku pri hotely samozrejme využiť ich prírodné jazierko, ktoré našťastie Pepeho nelákalo a rozhodol sa že kamošov komárov a vážku nechá plávať aj naďalej bez jeho spoločnosti.

 A tak sedíme v reštaurácií, ktorá má  vonku detské ihrisko (vďaka Bohu lebo inak neviem čo s tým deckom budem robiť) a druhý krát sa slušne ospravedlňujeme čašníčke, že sme si ešte nevybrali. Popravde sme jedálny lístok ešte ani neotvorili … lebo mami mamiiii, tati tatiiii, aha čo tu je a pomoooc včelaaaa a tak (smiech).  Peťo dáva Pepemu kázanie o slušnom správaní a ja pozerám či mi náhodou nepriniesli namiesto anglického, nejaký francúzsky jedálny lístok. Ako ja viem, že moja angličtina je slabá ale hádam ešte viem ako sa povie kura, teľa, polievka … Veľmi rada by som Vám povedala čo tam ponúkali ale jediné čo som rozumela bolo, že každé (až zo štyroch jedál) stojí nad 40 eur (smiech). Pýtam sa muža či to varia len toto ale to sa už zas vrátili … obaja …. čašníčka aj Pepe s rozbitím lakťom.  A Naše milované dieťa sa ešte k tomu rozhodlo, že keď sme v tej cudzine tak si kvôli oškretému lakťu aj poriadne poplače !! Načo by sa tu hral na siláka chlapa keď ho tu nik nepozná ?? Tak bude plakať, práve tu a práve teraz, však žijeme len raz !!! Čašníčka s úsmevom čaká pri stole ale ja jej to nežeriem (smiech). Určite čaká kým si objednáme a vypadneme !! Nech nerušíme hostí, ktorí si práve v kľude zaplávali v bazéne. Bez detí. Manžel sa ešte dve minúty nervózne pozerá do jedálnička a potom sa rezignovane spýta slečny v kroji či nevaria okrem týchto štyroch jedál  ešte niečo iné. Ta sa prestane usmievať a nechápavo na nás pozerá. Zoberie jedálny lístok a ukazuje nám, že ma ešte ďalších päť strán (smiech). Ako ja prisahám, že tie ďalšie strany tam predtým neboli (smiech). Môj muž zbledne a ja som červená asi ešte aj za ušami ale asi iba dve sekundy a potom vybuchnem od smiechu. Kapusta na mňa hodí pohľad (to ako nemyslíš vážne, že sa tomu ideš ešte aj smiať – ty – a – ten – tvoj – humor) a ja keď vidím jeho výraz tváre sa začnem smiať ešte viac. Frau čašníčka sa tiež nesmeje, je na odchode. Asi pochopila, že zas potrebujeme viac času …

Inak nakoniec sme sa najedli a varili naozaj výborne.

Majte pekný deň. Vaša Miška.

sukňa Mango, šľapky Zara, naušnice Mango, top – mi ušila maminka 🙂

… šoférujem do Chorvátska ….

Sedím za volantom. Som nalepená na čelnom skle a keby sa dalo, nahnem sa ešte viac. Volant zvieram tak, že na rukách budem mať určite stopy od nechtov. Za mnou sa na mňa lepí nejaký kretén na Volve. Nemali by byť cesty o piatej ráno prázdne ? Za volvíčkom určite nesedí vystresovaná ženská, ktorej manžel povedal deň pre dovolenkou do Chorvátska, že bude mať tú česť odšoférovať to do Bratislavy.

A ešte ma celkom slušne znervózňuje navigácia v aute. Ako nechápem o čo tej čúze ide, lebo očividne máme každá iný názor na to, čo je to do ľava a čo je to ísť rovno.

 …zvládni to Strečno a už to máš v kapse drahá!! Veď po diaľnici pôjdeš „len rovno“. Teda, tak ma utešoval môj muž.  Neznášam tento úsek do Žiliny. Mám z neho blbý pocit keď sa veziem ako spolujazdec a nie to ešte  odšoférvať.  Ale dnes to idem dať !! Prejdem tadiaľ ako macher! Lebo som dospelá a mám dieťa !! Mami predsa vedia šoférovať …. Muž do mňa niečo hučí (ale fakt neviem čo), dieťa odo mňa niečo chce (myslím, že chce vysmrkať) ale ja ich nevnímam. Asi proste vyhodím všetky štyri a presadnem si !! A v tom v rádiu začala hrať Dara Rolins, Čo o mne vieš ….. a ja viem, že to dám ….  Nejakým zázrakom som prišla na to ako sa v aute dáva hlas a ja spievam z plného hrdla. Obaja chlapi stíchli. Pepe si určite myslí, že mi preskočilo a Kapusta zrejme tuší lebo nekomentuje ako zjape hudba v aute, ako zjapem ja! Tak som tu cestu spolu s Darou dala (smiech).

A tu sa už moja „kámoška“ hlási aby ma doviedla na diaľnicu…. „o 5-sto metrov odbočte do – ľava.“

„ Ježiiiiiiš lááááska, kde mám ísť, veď tu žiadne do ľavá nie je“ …. manžel prevráti očami a hovorí, že mám ešte čas. No ale uznajte !!! Ako mám vedieť kedy prejde 500 metrov ? Inak myslím, že ten už oľutoval, že mi to auto vôbec dal. Je očividné, že mám problém na rýchlo zistiť, kde je ľavo a kde  vpravo. Natož pochopiť kedy bude 5-sto metrov alebo zlatý klinec programu: severo-východ. ČO !! TO AKO VÁŽNE ?

OK! Som na diaľnici a vôbec to nie je taká brnkačka ako som si myslela. Síce po mojej jazde 130 si budeme musieť dať asi všetci kinedryl ale nevadí. Problém nastal až keď som mala ísť na pumpu. Zapnúť hmlovky !! Lebo však kto sa zaujíma o to kde sú v aute hmlovky, že !! To už ma ale musel navigovať môj milovaný muž, že kde mám odbočiť….  Ako to dopadlo Vám tu ani nejdem písať (smiech). Stačí, že Pepe všade vykladá ako sa maminka s ockom nevedia dohodnúť kde je rovno …

Inak, myslíte, že mi Kapusta požičia auto do Bojníc ? Keď mi to do tej Žiliny tak šlo (smiech).

Majte pekný deň. Miška

 

2. jún

Úprimne, nejak si nepamätám ako som trávila Deň detí v detstve. Až na ten, keď som mala deväť. V škole sme mali športový deň. Dostali sme horalky a gumidžús. Bol to super deň. Prišla som domov a dala pusu ocovi. 

V podstate ani neviem ako mám tento článok napísať. Vymazala som už asi sto viet, pretože sa na blog moc nehodili. V hrdle mam obrovskú hrču, trasú sa mi ruky a okolo seba mám asi dvadsať vreckoviek. Toto obdobie je pre mňa vždy veľmi nostalgické.

Hovorí sa, že čas zahojí všetky rany. Nie je to pravda. Všetky nie. Čas len zmení tu silnú, vreštiacu bolesť malého dievčatka na tichú, nostalgickú bolesť dospelej ženy. Na ocka myslím často. Nebol to dokonalý rodič ale to nie je nikto. Teraz sa na veľa vecí pozerám inak. Hlavne ako mám Pepeho. Tak veľmi ho ľúbim. Ako len rodič môže ľúbiť svoje dieťa. A možno ešte viac. Síce si neviem predstaviť akú musel môj otec prežívať bolesť, keď sa na mňa pozeral ako sa hrám s pocitom, že sa nedočká mojej svadby alebo vnúčat. Ale ako rodič toho chápem oveľa viac.

Môj otec bol veselý, človek, ktorý miloval život, tanec a svoju rodinu. Nikdy nezabudnem na tie večery keď sme spolu tancovali v kuchyni. Na jeho kulinárske špeciality, ktoré sme potom so sestrou vylievali do záchodu (smiech) alebo na to ako nám česal vlasy, keď chcel ísť s nami na zmrzlinu.

Zomrel keď som mala deväť. Dnes som už dospelá žena ale ten pocit smútku zo straty mám v sebe dodnes. Tíško ma sprevádzal celým dospievaním. Niekedy mi stiahne hrdlo hlavne keď sa pozerám na svojho manžela a syna. Pretože viem aké to je, keď niekoho stratíte a nechcete to zažiť znova. Rýchlo tie hlúpe myšlienky zaženiem a dám im obom pusu. Petrom mojim dvom šaleným (smiech).  

Zajtra majú naše ratolesti sviatok. Ale nezabúdajme, že aj my sme ešte stále niekoho deti. Neviem ako Vy, ale ja si určite pôjdem od mami vypýtať niečo sladké :-).

Pekný deň Vám prajem. Miška

nohavice, šľapky, kabelka Zara, košeľa Mango

Čo pre mňa znamená móda ?

Móda pre mňa neznamená nič. Bodka. Koniec článku (smiech). Ale aby ste ma správne pochopili. Predstavte si, že vyrastáte v dobe keď sa v obchode da kúpiť jedno tričko z polyesteru, dve sukne a pre deti jedny hnedé punčucháče, ktoré nosíte ešte dva metre pred sebou. A vy máte doma mamu, ktorá vytvára všetko to nádherné oblečenie, ktoré vidíte len v nemeckom časopise vďaka Tete Jane z Prahy (pretože mať na tú dobu, doma nemecký módny časopis, to bolo ako iné terno !!). Moja mama je krajčírka. Vyrastala som medzi látkami, nitkami, šatami a namiesto knižiek som si listovala v Burdách (kto nevie čo to je nech napíše ja mu to vysvetlím :-)). Každý teň som sa hrala tak, že som bábikám obmotávala a strihala nové šaty. Do piesku som sa chodila hrať vždy v iných šatách, na ponožkách som mala našitú čipku a vo vlasoch mala veľkú ružu . Deti na mňa volali, že som princezná (toto nemám potvrdené, to hovorí moja mama a keďže už aj ja som mama viem, že tie vždy vidia svoje deti na ružovo).

A ocko ? Toho som nikdy v živote nevidela v teplákoch alebo rifliach. Vždy si ho budem pamätať ako šviháka čo sedí ráno za stolom, číta noviny a na sebe má nohavice, dokonale ožehlenú košeľu a strieborné hodinky na ruke. Som naozaj zvedavá, čo by povedal na môj voľnomyšlienkársky pohľad na módu (smiech).

Móda vlastne so mnou vyrastala. Bola súčasť môjho detstva a dospievania. Bola pre mňa samozrejmosťou ako to, že pred spaním si umyjete zuby. K móde ma priviedla moja mama. Naučila ma, že mám dbať na to aby bolo oblečenie z dobrého materiálu, pekne ušité a že mám mať vždy čisté topánky (smiech). Ale hlavne ma vychovávala v tom, že oblečenie je prejav toho kým som. Že nie je dôležité to, aby som bola oblečená ako moje spolužiačky ale to, aby som prezentovala seba. To kým som. A je jedno, že tak chodím oblečená len ja. Keď som bola teenegerka a mame povedala: „boože mami to sa dnes nenosííííí“, tak mi vždy odpovedala. No a ? Tak sa začne !! Každý deň môžeš byť oblečená inak 🙂 . Dodnes ma v malíčku všetky módne trendy a doma má v skriniach vlastný second hand (smiech).

                  top, okuliare, kabelka, šlapky Zara, sukňa Mango

Deň matiek

Je nedeľa ráno a ja počujem ako Pepe budí ocina aby už vstával. Hlavne potichu, nech nezobudí maminu. Tak spím ďalej, veď toto sa nedeje každý deň (smiech). Za chvíľu mi klopú na dvere. Pepe nesie podnos s raňajkami, s pomarančovým džúsom čo sa vylieva z každej strany pohára a ja som presvedčená, že nakoniec skončí na perinách. Ale nevadí mi to a len sa usmievam. Úplne debilne sa usmievam (som presvedčená, že takýto výraz na tvári môže mať len matka). Lebo som šťastná, lebo som mama. Potom mi podáva obrázok kde ma nakreslil ako som v Paríži a vtedy už viem, že dnes mu dovolím  úúúplne všetko (smiech).

Nemôžem uveriť, že som už päť rokov mama. Veď ako by to bolo včera, čo som ležala na pôrodnej sála. Inak ja sa radím medzi tie šťastlivky čo mali super pôrod, ako fakt. Iba raz som spravila tú chybu, že som sa opustila, fňukala, že to nezvládnem a chcem ísť domov. Lenže, to zobral situáciu do svojich rúk môj manžel a na sále to vyzeralo asi takto: „poooooď miláčik, to zvládneš, to dáš, neboj sa, super ti to ide, ešte kúsok, ešte raz, supeeer !!“ Takto na mňa pokrikoval čo mu to hrdlo dovolilo a ja som mala pocit, že vedľa mňa nesedí manžel ale nejaká roztlieskavačka (smiech). Ak si myslíte, že sa pri pôrode nemôžete cítiť trápne … kdežeee, všetko sa dá. Ale bolo mi tak strašne ľúto mu povedať nech prestane, že ho počuje celá nemocnica (chápete nechcela som raniť jeho city, veď sa mu mal narodiť syn), tak som tlačila. A poriadne a hlavne čo najrýchlejšie. Nech to máme za sebou. Nie pôrod ale to povzbudzovanie (smiech).

Tak som sa 5.12.2012 stala mama. A myslela som si, že som po mojom manželovi dostala od Boha druhý veľký dar. Dnes viem ako veľmi som sa mýlila. Dostala som toho oveľa viac. Stala som sa milujúcou a chápavou, trpezlivou a vytrvalou. Naučila som sa ľúbiť ľudí takých akí sú. Stala som sa lepším človek. Vďaka nim. Mojím dvom chlapom.

Krásny deň milé moje mamičky.  

 

Áno už ! Už konečne bývame v novom!

Nemôžem uveriť, že ten čas naozaj tak šialene letí a ja som môj posledný článok napísala fakt, že dávno. Ale už sa polepším, sľubujem. Moje blogerské srdiečko síce prešlo prevratom ale o tom budem písať v ďalšom článku … možno :-).

Veľa z Vás so mnou na Instagrame prežívalo naše sťahovacie šialenstvo, za čo som vďačná. Som rada, že ste ma v tom nenechali samú. A áno, už !! Už konečne bývame. Hurá!! S polročným oneskorením ale predsa. Sťahovanie bola strašná „sranda“. Bývame na treťom poschodí bez výťahu. Čo nám najskôr neprišlo ako žiaden problém. Veď no a čo, však sme v rámci kondície s mužom chodili pešo na šieste, tak čo tam nejaké tretie poschodie. No hej, však povynášajte tam všetky tie „krámy“ (len tak mimochodom, ja ako dodnes nechápem kde som to, do toho 2 izbáku popchala) pešo a bez výťahu. Po hodine sťahovania mi prišla ťažká už aj váza, bola som spotená a čo Vám budem klamať nervózna ako pes (smiech). A čo bolo ešte lepšie … nebola som v tom sama. Takže sme si na konci sťahovania s mojím drahým manželom celkom nahlas vymenili názory a samozrejme na chodbe (smiech). To aby susedia večer doma pri telke mohli rozoberať ako veľmi sú do seba tí noví susedia zamilovaní (smiech).

Ako som už spomínala byt nie a nie dokončiť, takže sme zopár týždňov bývali u svokra. Svokor to našťastie s nami celkom dobre zvládal a ja som sa rozhodla, že mu upečiem. Na IG koloval úžasne vyzerajúci, prevrátený pomarančový koláč a ja som to už mala pred očami !! Svokor príde domov. Všade bude rozvoniavať pomaranč s orieškami. Ja uvarím kávu a budeme rozoberať ako sa ten jeho syn ale, že neskutočne dobre oženil (smiech) . Po piatich minútach ma ale z mojich predstáv prebral smrad a dym z rúry kde sa koláč piekol, lebo mi vytekala šťava z pomarančov a ta začala horieť…. No ako, chaos a panika prvého stupňa. Hodinu mi trvalo kým som to vyvetrala !!! Tak ale si vravím! Kapustová sa hádam nevzdáš !! Dnes večer budeš za hviezdu a hotovo !! Tak som koláč nakoniec (vďaka druhej rúre, ďalšiemu plechu a papieru na pečenie) nejako zachránila a dopiekla. Čo sa budem chváliť ! Nádherný bol !! Orieškové cesto na vrchu boli upečené červené pomaranče …. no hrdá som na seba bola!!  A viete čo ? Však on tomu môjmu svokrovi nakoniec vôbec nechutil (smiech)!! Ale nevesta som aj tak najlepšia. Inú aj tak nemá… Pekný deň žienky.

 

Posledné Vianoce v starom byte …..

Dávam naspäť do krabíc vianočné ozdoby a padá na mňa nejaká nostalgia. Toto boli naše posledné Vianoce v starom byte. A verte či neverte ale mne sa vôbec nechce sťahovať. Nemôžem uveriť tomu, že sme v tomto našom dvoj izbovom bytíku bývali desať rokov. V podstate som tu zažila všetko dôležité. Ukrýva sa v ňom moje najkrajšie obdobie života. Príde mi ako včera, keď sme  s manželom sedeli v obývačke na koberci a boli šťastní, že máme konečne byt. Nemali sme sedačku ani skrine a oblečenie bolo v kufroch a krabiciach. A Keď sme konečne našetrili nejaké peniaze, šli sme za ne radšej na Ibizu (smiech). Veď na čo nám je nábytok !!

Tu sme s manželom spolu dospeli a zažili prvé naozajstné starosti. Tu som sa dozvedela, že som tehotná a  Pepe tu spravil svoje prvé krôčiky. Proste to tu mám rada. Každý centimeter. Dokonca aj tú tapetu v obývačke, ktorá ma kde tu v spojoch škáry a nie je dobre prilepená. Nie preto, že by sa na nej odzrkadlil zub času ale preto, že sme ju s manželom lepili sami a spolu …. A teda poviem Vám riadna sranda to bola (smiech). To ako som tie škáry potom chcela zamaľovať  fialovou fixkou, nech tie biele spoje nie je tak vidno, Vám ani nejdem písať (smiech)!!!

A zrazu zariaďujem nový a väčší byt a mám rešpekt pred každým kusom nábytku ktorý doňho vyberám. Pretože teraz nemám pocit, že zariaďujem „nejaký“ byt …. ale vytváram domov.

Uponáhľaný, pomúčený a pocukrovaný predvianočný čas ….

Keď píšem tento článok, sedím v kuchyni, môj snehobiely obrus je špinavý od perkeltu. Okrem neho tu mám ešte medovníčky, jutový špagát, papierové vrecká, peňaženku, bager a pohár od vypitého espressa. Na linke mám cesto na linecké kolieska, na dlážke asi kilo múky a v dreze riad (nezmestil sa mi totižto do umývačky). Nemám stromček ani povešané girlandy, ba dokonca nemám ani adventný veniec (ale dnes ráno sme s Pepem boli kúpiť jutový špagát takže ho už určite zbúcham). Ako ja milujem toto obdobie (smiech). Ale nie vážne. Po Vianociach budem vyjedať vanilkové rožky a spomínať, že ten predvianočný čas je aj tak najkrajší. V podstate to takto nejak u mňa prebieha každý rok. Od Mikuláša si zdobím byt krásnymi bielymi a prírodnými dekoráciami ktoré odkukám na pintereste a štyri dni pred Vianocami to tu aj tak všade obvešiam červenou, zelenou a zlatou. Jednoducho mi to bez toho nepríde ono. Spravím si domáci vajčák a zjem asi 150 vianočných trubičiek (ešte pred sviatkami myslím). Darčeky kupujem na poslednú chvíľu a nikdy nestihnem napiecť všetky tie koláče, ktoré som si prelistovala asi v osemdesiatich časopisoch o vianočnom pečení. Pečiem s Pepem koláče, pozerám rozprávky a zisťujem aké ešte existujú na Vianoce zvyky lebo mám pocit, že ich máme stále malo.

Pepe šiel na povinný hodinový poobedňajší odpočinok (jasné, že sa nehrá na tablete. Ja mám proste tak dokonalý pedagogický a edukatívny prístup, že moje dieťa dokáže hodinu nehybne ležať v posteli (smiech ) a ja som si upratala meter štvorcový na to aby som Vám napísala článok (vidíte ako Vás mám rada 😀 ). V podstate som mala v pláne písať o našich zážitkoch na sánkovačkách ale tak snáď nabudúce. Majte pekný, uponáhľaný, pomúčený a pocukrovaný predvianočný čas. Pretože taký je najkrajší.    Miška

kabát Mango, džínsy Asos, topánky, košeľa Zara, kabelka Chloe