Deň matiek

Je nedeľa ráno a ja počujem ako Pepe budí ocina aby už vstával. Hlavne potichu, nech nezobudí maminu. Tak spím ďalej, veď toto sa nedeje každý deň (smiech). Za chvíľu mi klopú na dvere. Pepe nesie podnos s raňajkami, s pomarančovým džúsom čo sa vylieva z každej strany pohára a ja som presvedčená, že nakoniec skončí na perinách. Ale nevadí mi to a len sa usmievam. Úplne debilne sa usmievam (som presvedčená, že takýto výraz na tvári môže mať len matka). Lebo som šťastná, lebo som mama. Potom mi podáva obrázok kde ma nakreslil ako som v Paríži a vtedy už viem, že dnes mu dovolím  úúúplne všetko (smiech).

Nemôžem uveriť, že som už päť rokov mama. Veď ako by to bolo včera, čo som ležala na pôrodnej sála. Inak ja sa radím medzi tie šťastlivky čo mali super pôrod, ako fakt. Iba raz som spravila tú chybu, že som sa opustila, fňukala, že to nezvládnem a chcem ísť domov. Lenže, to zobral situáciu do svojich rúk môj manžel a na sále to vyzeralo asi takto: „poooooď miláčik, to zvládneš, to dáš, neboj sa, super ti to ide, ešte kúsok, ešte raz, supeeer !!“ Takto na mňa pokrikoval čo mu to hrdlo dovolilo a ja som mala pocit, že vedľa mňa nesedí manžel ale nejaká roztlieskavačka (smiech). Ak si myslíte, že sa pri pôrode nemôžete cítiť trápne … kdežeee, všetko sa dá. Ale bolo mi tak strašne ľúto mu povedať nech prestane, že ho počuje celá nemocnica (chápete nechcela som raniť jeho city, veď sa mu mal narodiť syn), tak som tlačila. A poriadne a hlavne čo najrýchlejšie. Nech to máme za sebou. Nie pôrod ale to povzbudzovanie (smiech).

Tak som sa 5.12.2012 stala mama. A myslela som si, že som po mojom manželovi dostala od Boha druhý veľký dar. Dnes viem ako veľmi som sa mýlila. Dostala som toho oveľa viac. Stala som sa milujúcou a chápavou, trpezlivou a vytrvalou. Naučila som sa ľúbiť ľudí takých akí sú. Stala som sa lepším človek. Vďaka nim. Mojím dvom chlapom.

Krásny deň milé moje mamičky.  

 

Áno už ! Už konečne bývame v novom!

Nemôžem uveriť, že ten čas naozaj tak šialene letí a ja som môj posledný článok napísala fakt, že dávno. Ale už sa polepším, sľubujem. Moje blogerské srdiečko síce prešlo prevratom ale o tom budem písať v ďalšom článku … možno :-).

Veľa z Vás so mnou na Instagrame prežívalo naše sťahovacie šialenstvo, za čo som vďačná. Som rada, že ste ma v tom nenechali samú. A áno, už !! Už konečne bývame. Hurá!! S polročným oneskorením ale predsa. Sťahovanie bola strašná „sranda“. Bývame na treťom poschodí bez výťahu. Čo nám najskôr neprišlo ako žiaden problém. Veď no a čo, však sme v rámci kondície s mužom chodili pešo na šieste, tak čo tam nejaké tretie poschodie. No hej, však povynášajte tam všetky tie „krámy“ (len tak mimochodom, ja ako dodnes nechápem kde som to, do toho 2 izbáku popchala) pešo a bez výťahu. Po hodine sťahovania mi prišla ťažká už aj váza, bola som spotená a čo Vám budem klamať nervózna ako pes (smiech). A čo bolo ešte lepšie … nebola som v tom sama. Takže sme si na konci sťahovania s mojím drahým manželom celkom nahlas vymenili názory a samozrejme na chodbe (smiech). To aby susedia večer doma pri telke mohli rozoberať ako veľmi sú do seba tí noví susedia zamilovaní (smiech).

Ako som už spomínala byt nie a nie dokončiť, takže sme zopár týždňov bývali u svokra. Svokor to našťastie s nami celkom dobre zvládal a ja som sa rozhodla, že mu upečiem. Na IG koloval úžasne vyzerajúci, prevrátený pomarančový koláč a ja som to už mala pred očami !! Svokor príde domov. Všade bude rozvoniavať pomaranč s orieškami. Ja uvarím kávu a budeme rozoberať ako sa ten jeho syn ale, že neskutočne dobre oženil (smiech) . Po piatich minútach ma ale z mojich predstáv prebral smrad a dym z rúry kde sa koláč piekol, lebo mi vytekala šťava z pomarančov a ta začala horieť…. No ako, chaos a panika prvého stupňa. Hodinu mi trvalo kým som to vyvetrala !!! Tak ale si vravím! Kapustová sa hádam nevzdáš !! Dnes večer budeš za hviezdu a hotovo !! Tak som koláč nakoniec (vďaka druhej rúre, ďalšiemu plechu a papieru na pečenie) nejako zachránila a dopiekla. Čo sa budem chváliť ! Nádherný bol !! Orieškové cesto na vrchu boli upečené červené pomaranče …. no hrdá som na seba bola!!  A viete čo ? Však on tomu môjmu svokrovi nakoniec vôbec nechutil (smiech)!! Ale nevesta som aj tak najlepšia. Inú aj tak nemá… Pekný deň žienky.