2. jún
Úprimne, nejak si nepamätám ako som trávila Deň detí v detstve. Až na ten, keď som mala deväť. V škole sme mali športový deň. Dostali sme horalky a gumidžús. Bol to super deň. Prišla som domov a dala pusu ocovi.
V podstate ani neviem ako mám tento článok napísať. Vymazala som už asi sto viet, pretože sa na blog moc nehodili. V hrdle mam obrovskú hrču, trasú sa mi ruky a okolo seba mám asi dvadsať vreckoviek. Toto obdobie je pre mňa vždy veľmi nostalgické.
Hovorí sa, že čas zahojí všetky rany. Nie je to pravda. Všetky nie. Čas len zmení tu silnú, vreštiacu bolesť malého dievčatka na tichú, nostalgickú bolesť dospelej ženy. Na ocka myslím často. Nebol to dokonalý rodič ale to nie je nikto. Teraz sa na veľa vecí pozerám inak. Hlavne ako mám Pepeho. Tak veľmi ho ľúbim. Ako len rodič môže ľúbiť svoje dieťa. A možno ešte viac. Síce si neviem predstaviť akú musel môj otec prežívať bolesť, keď sa na mňa pozeral ako sa hrám s pocitom, že sa nedočká mojej svadby alebo vnúčat. Ale ako rodič toho chápem oveľa viac.
Môj otec bol veselý, človek, ktorý miloval život, tanec a svoju rodinu. Nikdy nezabudnem na tie večery keď sme spolu tancovali v kuchyni. Na jeho kulinárske špeciality, ktoré sme potom so sestrou vylievali do záchodu (smiech) alebo na to ako nám česal vlasy, keď chcel ísť s nami na zmrzlinu.
Zomrel keď som mala deväť. Dnes som už dospelá žena ale ten pocit smútku zo straty mám v sebe dodnes. Tíško ma sprevádzal celým dospievaním. Niekedy mi stiahne hrdlo hlavne keď sa pozerám na svojho manžela a syna. Pretože viem aké to je, keď niekoho stratíte a nechcete to zažiť znova. Rýchlo tie hlúpe myšlienky zaženiem a dám im obom pusu. Petrom mojim dvom šaleným (smiech).
Zajtra majú naše ratolesti sviatok. Ale nezabúdajme, že aj my sme ešte stále niekoho deti. Neviem ako Vy, ale ja si určite pôjdem od mami vypýtať niečo sladké :-).
Pekný deň Vám prajem. Miška
nohavice, šľapky, kabelka Zara, košeľa Mango
